Společnost

ZAPLAŤ, alebo ZOMRI (2)

logoAutorom tohto článku z roku 1991 je Sergej Mlečin, bývalý disident, ktorého vycestovanie zo Sovietskeho zväzu dlhé roky požadovala svetová židovská verejnosť i oficiálni predstavitelia americkej vlády. V júni 1988 dostali manželia Mlečinovci vycestovacie povolenie. Avšak pomery, na ktoré narazili v USA, od základov zmenili ich politické názory, takže sa napokon vrátili do Sovietskeho zväzu.

Ja by som však chcel venovať pozornosť jednému podľa môjho názoru najneľudskejšiemu aspektu trhového donucovania - platenému zdravotníctvu, ktoré znamená, že právo na život nie je garantované a človek si ho musí zabezpečiť sám. Kým nezamestnanosť, veľmi drahé bývanie a platené školstvo znamenajú, že človek nemá zaručené právo na dôstojný život, platená a mimoriadne drahá lekárska starostlivosť znamená, že sa nezaručuje ani právo na život ako taký. Na fyzické prežitie.

Tento spoločenský mechanizmus funguje tvrdo a spoľahlivo ako gilotína. Život a zdravie sú pre ich majiteľa takou významnou a autarkickou hodnotou, že je ochotný dať za ne veľmi vela, ak nie všetko. Toto si veľmi dobre uvedomujú lekári a zdravotnícke organizácie, ktoré s prihliadnutím na to, že základným zákonom je dosiahnutie maximálneho zisku, ceny za lekársku starostlivosť a lieky vyháňajú do astronomických výšok. Ceny sú stále vyššie a ďaleko predstihujú rast miezd.

Príkladov je, koľko len chcete: stanovenie obsahu cukru v krvi - 40 dolárov, zaplombovanie zuba - 420 dolárov, umelý chrup z najlacnejšej plastickej látky - 1200 dolárov, hemodialýza - od 700 do 900 dolárov týždenne, komplikovaná operácia vnútorných orgánov - od desaťtisíc do stotisíc dolárov. Niekto môže bez mihnutia oka zaplatiť povedzme 200 tisíc dolárov za operáciu, iný má len tisíc, čo znamená, že operáciu nikto robiť nebude - so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

To nie sú slová, ale fakty.

Rok 1989, Nashville, Tennessee. V programe miestneho televízneho spravodajstva sa na obrazovke zjavuje nariekajúca žena. Nezaujatý hlas komentátora oznamuje divákom, že má rakovinu prsníka a musí sa urýchlene podrobiť operácii. Nemocnica, do ktorej ju lekár poslal, ju neprijala, pretože nemá sumu potrebnú na zaplatenie operácie. Nielen to, pracovníci správy nemocnice obtelefonovali všetky ostatné kliniky v meste a upozornili ich, aby ju neprijali. Zaplať, alebo zomri!

Túto trhovú zásadu som pocítil na vlastnej koži. Do Ameriky som pricestoval na základe pozvánky na bezplatné liečenie, no musel som prehltnúť veľmi trpkú pilulku, keď mi lekár oznámil, že pozvanie bolo len politickou akciou. O niekoľko mesiacov neskôr sa ukázalo, že sa budem musieť podrobiť transplantácii obličiek, za čo odo mňa žiadali 150 000 dolárov plus 900 dolárov mesačne po celý zvyšok života. Na moju naivnú otázku, kde si mám obstarať takú sumu, doktor len pokrčil plecami a poradil mi, aby som si ju zarobil alebo našiel poisťovaciu spoločnosť, ktorá by to za mňa zaplatila. Potom vyjadril nesmelú nádej, že mi hádam pomôže nejaká súkromná osoba alebo organizácia. A vôbec, môžem sa pokúsiť požiadať štát, hoci ten, pochopiteľne, nieje povinný. Zaplať, alebo zomri! - to si budem pamätať do konca života.

„Predsa to nemôže byť až také beznádejné, povie si čitateľ omámený sladkými piesňami trhových sirén. Veď napokon jestvujú poisťovacie spoločnosti, ktoré hradia práve lekársku starostlivosť." A v duchu si pomyslí: Autor jednoducho nemal poistku. Američania ju majú, preto nepoznajú problémy."

Musím však čitateľa sklamať. Ja som poistku mal, no nemalo a nemá ju 40 miliónov Američanov.

Pokračování

Napsal Milan Tůma Zobrazeno: 22264