Společnost

ZAPLAŤ, alebo ZOMRI (1)

logoAutorom tohto článku z roku 1991 je Sergej Mlečin, bývalý disident, ktorého vycestovanie zo Sovietskeho zväzu dlhé roky požadovala svetová židovská verejnosť i oficiálni predstavitelia americkej vlády. V júni 1988 dostali manželia Mlečinovci vycestovacie povolenie. Avšak pomery, na ktoré narazili v USA, od základov zmenili ich politické názory, takže sa napokon vrátili do Sovietskeho zväzu.

 

Pocit akéhosi podvedomého nepokoja ma ovládol už minulý rok (1990), takmer hneď po návrate z Ameriky do ZSSR. Keď som sledoval na obrazovke televizora „demokratických" poslancov a počúval ich prejavy o trhovej ekonomike, znovu a znovu som si kládol otázky: Vedia títo ľudia, o čom hovoria? Čo to je? Naivita alebo jezuitská vypočítavosť?

Do istého času som nechával tieto otázky otvorené. Pocit nepokoja ma však neopúšťal a po jednej minuloročnej reportáži spravodajskej relácie Vremia nadobudol celkom jasnú podobu. V reportáži sa hovorilo o návšteve vplyvného amerického podnikateľa zo štátu Tennessee pána Liffa, ktorý bol hosťom Najvyššieho sovietu ZSSR. Hosť spoza oceána dával rady, ako robiť prestavbu, a poslanci ho počúvali doslova so zatajeným dychom. Názov mesta nebol v programe uvedený, takže teraz mám možnosť toto malé opomenutie reportéra napraviť. Mesto, v ktorom žije pán Liff, sa nazýva Nashville - Davidson. Práve v tomto meste som prežil svoje dva emigrantské roky v Amerike. Takže firmu Steiner and Liff poznám nielen z počutia a veľmi jasne si predstavujem, čo za rady mohol dávať tento podnikateľ sovietskym poslancom.

Stalo sa to roku 1986, keď som bol obyčajným americkým nezamestnaným. Už niekoľko mesiacov som behal a zháňal prácu a už mi hrozilo, že budem vyškrtnutý zo zoznamu ľudí poberajúcich podporu, takže som sa snažil zo všetkých sil. Napokon som našiel firmu, kde, ako sa zdalo, potrebovali robotníka. Firma sa nachádzala v priemyselnej štvrti neďaleko centra mesta. Bolo to veľmi špinavé miesto, väčšmi pripomínajúce skládku odpadu než priemyselnú štvrť.

Už niekoľko sto metrov pred objektom továrne upútal moju pozornosť čudný jav: kaluže pokrývalo čosi, čo pripomínalo páperie z topoĺov, ibaže to nemalo bielu, ale hnedú farbu s modrastým odtieňom. Bol december a o nijakom kvitnutí nejakých rastlín nemohlo byť ani reči. Veĺmi som sa začudoval tomuto prírodnému úkazu a bodro som vykročil k bráne závodu.

A ocitol som sa v pekle. V hale víril prach, ktorý sa ako hustá hmla vznášal vo vzduchu a v trojpalcovej vrstve pokrýval čudný mľaskajúci stroj, z ktorého vyliezal akýsi nekonečný pás krytiny. Ako som sa neskôr dozvedel, bola to hala na výrobu kobercovej krytiny z textilného odpadu. Prekvapilo ma, že v hale pracovali ľudia. Pracovali bez respirátorov a dýchali husté hnedé svinstvo vznášajúce sa vo vzduchu. Vošiel som vo chvíli, keď im manažér dával príkazy: „John, urob toto! Tom, prines tamto!" John a Tom sa okamžite vrhali splniť príkazy. Bez námietok...

So mnou sa manažér rozprával neobyčajne úctivo. Pracovať budete celý čas tu v hale. Respirátory? Nie, to je príliš nákladné. Mlieko? Kde dávajú mlieko? To počujem prvý raz. Dovolenka je celkom slušná: celých desať dní v roku. Pracuje sa v prvej alebo druhej smene: prvá smena od šiestej hodiny ráno do druhej popoludní bez prestávky, za jeden oneskorený príchod do práce - prepustenie. Za potešenie pracovať v tejto hale platili sedem dolárov za hodinu, čo je veľmi málo, ak vezmeme do úvahy nájomné. A vôbec je to pre Ameriku s jej cenami úbohá mzda.

Ach, áno, zabudol som uviesť názov firmy. No bystrý čitateľ sa už iste dovtípil, že firma sa nazýva Steinerand Liff. Videli ste, aké rady dával pán Liff sovietskym poslancom a aký dojímavý vzťah sa medzi nimi utvoril. Okrem toho sa mi zdá, že si začínate uvedomovať, prečo očný chirurg Fiodorov označuje sovietskych, ľudí za leňochov a prečo akademik Šatalin sľuboval, že darmožráčov už viac živiť nebude. Chcú vás prinútiť pracovať tak, ako potrebujú.

Pokračování

Napsal Milan Tůma Zobrazeno: 8930