Ekonomika

Chiméra kapitalismu (I)

logoO chimérach socializmu sa toho v ostatnom čase napísalo vela. Chiméry však existujú tak v socializme, ako aj v kapitalizme. V tejto súvislosti považujeme za zaujímavý jeden list, ktorý bol kedysi, v dobách tzv. perestojky, zverejnený v sovietskom časopise ZNAMJA. Ide o názor opierajúci sa o dlhodobé pozorovania a úvahy komentátora rozhlasovej stanice Sloboda – teda nie toho, kto by mal socialismus v láske.

Ruská inteligencia zrejme nemôže žiť bez toho, aby neupadala do extrémov. Ďalším takýmto extrémom je obdivovanie trhu, kapitalizmu.

Mnohí sovietski autori vychvaľujú tie kapitalistické štáty, v ktorých sú silné socialistické prvky. Niekedy dokonca navrhujú, aby boli považované za skutočne socialistické krajiny. Ale Boris Pinsker sa v časopise ZNAMJA v článku Byrokratická chiméra snaží dokázať, že socializmus aj v miernych dávkach je neprijateľný, zhoršuje a deformuje život v kapitalistických krajinách, predovšetkým posilňuje byrokratizovanie života. K tomu treba poznamenať, že autor pracoval dôkladne a svoj článok vybavil početnými odkazmi. Smola je len v tom, že ich zrejme čerpal od najkrajnejších "reaganistov" a "thatcheristov" a nepovažoval za potrebné kriticky ich pochopiť.

Pinsker píše napríklad o spustnutých mestských štvrtiach na Západe a podáva k nim takéto vysvetlenie: "Predstavujú lacné bývame pre chudobných.“ Rád by som autora vyzval, aby sa na tieto "lacné byty" pozrel vlastnými očami. Iste by to otriaslo jeho vierou vo všemocný kapitalizmus. Ak však má Pinsker dostatok odvahy, poradil by som mu, aby šiel do New Yorku, nasadol na vlak do Washingtonu a pozorne sa pozeral z okna, keď bude prechádzať Pittsburghom a Baltimorom.

Z okien vlaku sa naskytá naozaj apokalyptický pohľad: až k obzoru sa tiahnú rady ošarpaných dvojposchodových, husto na seba natlačených domov, sčernetých pod mnohoročnou špinou, s nemenej špinavými, rozbitými oknami, hrdzavými plechovými strechami a s ohýrečnými americkými požiarnymi schodišťami vedla okien. Ulice sú plné špiny a smetia a zväčša im chýba akákoľvek zeleň. Svojím vzhľadom by sa podla môjho názoru hodili na nakrúcanie fantastického filmu o následkoch vojny, po ktorej sa domy dochovali, ale ludia zahynuli. Tu však ľudia žijú, dokonca i deti behajú po uliciach. Pritom sa v USA rozsah týchto bedárskych štvrtí neustále zväčšuje a veľké mestá sa menia na skutočné vredy.

Sám neviem odhaliť príčiny tohto javu. Je mi však jasné, že na likvidáciu týchto brlohov a príčin ich vzniku by Amerika stačila, keby štát mal viac prostriedkov a tamojšia demokracia by mala iný charakter. Inými slovami, keby v USA existovalo iné zriadenie. (Aké - o tom bude reč ďalej.) Teraz je drvivý podiel kapitálu v rukách súkromných akcionárov, medzi ktorými panuje tvrdá, agresívna konkurencia pri jeho akumulácii.

Pri opisovaní Západu predstavuje B. Pinsker veci tak, akoby sa história "reaganizmu" začala až v osemdesiatych rokoch. Ale "hra na škatule“, pri ktorej sa dostávajú k moci raz sociálni demokrati a druhýkrát konzervatívci, má dávnu históriu. Po dvoch svetových vojnách sa udalosti vyvíjajú stále podľa jednej šablóny. Keď sa blíži sociálna kríza, prichádzajú k moci sociálni demokrati (socialisti). Tí trochu priškripnú kapitalistov, zvýšia dane strednej triede, posilnia sociálne programy pre najnižšiu triedu, zdokonalia pracovné a sociálne zákonodarstvo. Zriadenie pritom zostáva kapitalistické, a preto podnikateľská aktivita začne klesať, rastie nezamestnanosť a k moci spravidla prichádzajú konzervatívci. Tí povoľujú skrutku nad kapitálom, znižujú dane a okliešťujú sociálne programy. Podnikateľská aktivita stúpa, nezamestnanosť sa znižuje, aj keď nie podstatne. Pritom nemajetné vrstvy postihuje drahota, rastú štátne dlhy, pretože sa znížili dane. Začína sa šetriť. Na kom? Opäť na chudobných, ktorí ešte viacej chudobnejú, zatial čo bohatí bohatnú. Na povrch sa vynára chýrečný princíp kapitalizmu, ktorý geniálne sformuloval, ak sa nemýlim, Heinrich Heine: "Ked máš veľa - ešte ti pridajú, keď máš málo - zoberú ti aj to málo." Znižujúca sa platobná schopnosť obyvateľstva vedie k novej kríze a k moci prichádza opäť ľavica, ktorá sa púšťa do záchrany situácie. Dá sa povedať, že sociálni demokrati premenili kapitalizmus na zriadenie "s ľudskou tvárou", čiže nasadili mu demokratický náhubok.

V USA postupuje "poludšťovanie“ kapitalizmu oveľa pomalšie než napríklad v SRN a kontrasty priamo bijú do očí. Prepustiť človeka tu nič neznamená a nie je ani potrebné ho na to dopredu upozorniť. Prídete do práce a na vašom stole leží obálka s oznámením, že ste okamžite prepustený. Či dostanete odstupné alebo nie - to závisí od zamestnávateľa.

V SRN je prepustenie pracovníka skoro nemožné. Pracovné zákonodarstvo je také, že prepustenie sa pripúšťa len v prípade najhrubších, v zákone presne vymedzených porušení pracovných povinností. Pracovník musí byť na prepustenie dopredu upozornený a vypláca sa mu slušné odstupné podľa dlžky zamestnania. Pre súdy má velký význam stanovisko podnikových rád (rád pracujúcich) i odborových organizácií. Súčasne s navrátením ľudí do práce súdy nútia zamestnávateľov, aby pracovníkom vyplatili mzdu, ktorú nedostali po dobu uvoľnenia. V roku 1985 som mal tú česť byť prepustený pre kritiku zamestnávateľa v tlači, avšak môj pracovný súd v Mníchove prijal na jednom zasadnutí uznesenie, že moje prepustenie je nezákonné. V USA to nie je možné, rady pracujúcich v podnikoch neexistujú a v odboroch je organizovaných len asi 20 percent námezdné pracujúcich. Zamestnávatelia dodnes bojujú proti odborom a snažia sa ich buď zbaviť, alebo zabrániť ich vzniku vo vlastnom podniku či inštitúcii. Uchyľujú sa k fiktívnym úpadkom, aby pri založení „nového“ podniku už v ňom odborovú organizáciu nedopustili. Podľa logiky primitívneho antisocializmu má byť efektívnosť výroby v SRN oveľa nižšia ako v USA, ale nie je to tak! Dokazuje to prosperita a konkurenčná schopnosť nemeckej ekonomiky.

Pokračovanie

Napsal Milan Tůma Zobrazeno: 4374